Záchvatové prejedanie sa

 

Každý večer prichádza v pravidelných intervaloch. Vždy s úderom polnoci. Hlas. Hlas, ktorý mi našepkáva, ktorý ma navádza k zlým myšlienkam. 'Urob to!' šepká rozkazovačne. Navádza ma na zlé chodníčky, z ktorých návrat je veľmi ťažký. A ja tak ako večer predtým a predtým a predtým zlyhávam. Opäť raz sa pristihnem pri tom ako doslova hltám. Zdravé jedlá, sladké, slané, čo príde pod ruku. Zajedám úzkosti, depresie, smútok. Pocit prázdnoty, strieda prílišný pocit plnosti a s ním spojené výčitky. Myseľ zaplní opäť ten hlas, tentokrát ma nútiaci, dostať tieto výčitky zo seba von. Opäť sa raz ocitám na kolenách objímajúca záchodovú misu. Slzy sa mi tisnú do očí a vnútri zvádzam boj. Nechutenstvo z množstva jedla, ktoré som zjedla sa mieša s nechutenstvom, ktoré mám pri každom zvracaní. Slzy zvíťazia a tak miesto zvratiek, padajú do záchodovej misy oni. Splachujem trpkosť večerného rituálu a chystám sa spať. S privretím viečok sa v hlave ozve znova ten hlas 'Ešte sme neskončili. Zajtra pokračujeme.'

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

Ja a súčasť môjho ja - depresia

    Ľudia, v mojom okolí vedia aká som. Vedia, že som excentrická a živá, no razom sa viem otočiť o 180 ° a hneď som pesimistická a zádumčivá. Z radostného smiechu sa vie razom stať melancholický výraz tváre a slzy, ktoré sa mi často nepodarili potlačiť sa derú na povrch, obkresľujúc mi každú drobnú vrásku, každú pehu mojej tváre. Viem sa v prítomnosti priateľov zabávať, no zároveň pociťujem osamelosť aj keď som v spoločnosti druhých. Viem sa rozprávať o veciach, pričom nedávam na javo svoje emócie, no vzápätí sa viem rozplakať pri obyčajnej reklame na prací prášok. Nie, nie je to o tom, aby som si takýmto spôsobom vynucovala pozornosť. Je to o tom, že v mojom živote, teda v mojej telesnej schránke chýba látka, zvaná aj ako hormón šťastia. Táto absencia respektíve jej nedostatok spôsobuje to, že mávam depresie. Sú dni, kedy dokážem vnímať svet ako krásne miesto a s pozitívne ladeným myslením sa na naň dívam ani čoby cez ružové okuliare. No potom prídu dni, ktoré sú tie náročnejšie, vyčerpávajúcejšie, kedy človek nechápe svoju potrebu existencie. Nie, nie je to nejaké prahnutie po tom byť zaujímavou. Ľudia sa na človeka trpiaceho depresiami pozerajú cez prsty. Bohužiaľ stále žijeme v stigmatizovanej spoločnosti, kde sa duševné choroby považujú za tabuizované. Nedokážu pochopiť, že to nie je o tom, byť zaujímavou takýmto spôsobom. Nechápu, že nie je jednoduché mať niečo takéto, čo do značnej miery ovplyvňuje bežné fungovanie človeka. Dokonca sa veľakrát stáva, že ho odsudzujú či obviňujú, že to je všetko jeho vina, že to je len snaha byť "trendy" v dnešnej dobe. No nie je to pravda. Je to náročné bojovať so svojím vnútrom a snažiť sa nemať život kontrolovaný depresiou. Človek, ktorý toto prežíva a ktorému niekto povie, že len preháňa, vo svojom vnútri pociťuje silnejšiu bolesť než iní ľudia. Pretože zľahčovanie duševnej choroby je rovnako nesprávne ako zľahčovanie fyzických ochorení. Nikdy neviete, kedy sa vám niečo podobné môže stať a vtedy si spomeňte, že by vám nebolo príjemné, keby vašu duševnú chorobu niekto zľahčoval a v podstate sa vám vysmieval……

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

SELF-LOVE

    Odkedy si pamätám, nikdy som sa nepovažovala za prototyp krásy. Nikdy som sa nevidela ako ten ideál, podľa ktorého by sa mala riadiť nežná časť populácie. No zároveň som sa nepovažovala za niekoho, kto by mal byť označovaný za nejakého tučka. Aj napriek tomu sa tak stalo a to aj vtedy, keď som vyzerala diametrálne odlišne, než vyzerám teraz. Nedokázala som to pochopiť. Prečo človek, ktorý vyzerá inak, musí získať nejakú nálepku, byť nejako zaškatuľkovaný? Prečo je tak ťažké akceptovať ho takého aký je? Až postupom času som zistila, že to nie je len o vnímaní nás našim okolím, ale práve tým, ako vnímame seba samého práve my. Pretože to, ako sa akceptujeme, vyžarujeme k nášmu okoliu. Učíme ho, ako nás má akceptovať, vnímať, ľúbiť nás. Ak nemáme dostatok sebalásky, vnímame mnohé veci inak než ostatní. Vnímame inak pohľady druhých ľudí, uštipačné poznámky alebo šepot za našimi chrbtami. So sebaláskou totižto nastupuje aj zdravé a primerane vysoké sebavedomie. Tento aspekt, rovnako ako aj sebaláska má v mojom živote značnú absenciu. Tento fakt som si uvedomila postupom času, kedy som nedokázala realisticky vnímať, ak mi niekto zložil nejaký kompliment. Podvedome som v tom vždy hľadala skrytý útok, výsmech, lož. Nie je tomu inak ani teraz, keď píšem tento popis. No uvedomujem si, že nájsť niekde niečo, čo tam predtým nebolo je náročná a dlhá cesta, ktorá je potrebná k rekonvalescencii. Pretože v živote prijímame lásku, ktorú si myslíme, že si zaslúžime.

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

JA VS. JEDLO

 Od kedy si pamätám, mala som rada sladké. Sladké koláče, cukríky, sladkosti. Čím viac som však dospievala, tým viac som mávala výčitky z toho, že takéto „prehrešky“ konzumujem. Začalo to výčitkami zo sladkostí a pokračovalo to ďalej. Isté obdobie môjho života zaplňovali výčitky spôsobené jedlom. Občas som jedlo vyhadzovala, keď som sa tvárila, že som ho zjedla. Mala som výčitky, ak som toho zjedla priveľa a tieto výčitky často končievali v záchodovej mise. Skrývala som si sladkosti a jedla ich vtedy, keď som si bola istá, že už všetci spia. Obaly z nich som vyhadzovala po ceste do školy, aby nik nezistil, že som toho zjedla veľa. Tieto výčitky sa so mnou tiahli roky a tiahnu sa doteraz. No v súčasnosti to nie sú výčitky len pri jedení sladkostí. Sú to výčitky, ktoré mávam aj pri bežných jedlách. Sú to pocity viny, keď zjem viac ako ostatní pri stole. Sú to pocity viny, keď ostatní jedia normálne, len ja jem pomaly, prehrabávam sa v tanieri, pretože neviem, ako tým ľuďom povedať, že to nie je o tom, aký obsah je na tom tanieri, ale aký obsah má moja myseľ. Je to o tom pocite, že by som nemala vôbec jesť, že by to bolo možno menej náročné pre moju psychiku. Je to o tom, že keď jem pred niekým cudzím hanbím sa. Hanbím sa za niekedy omnoho menšie porcie než je normálne, za moje kombinácie jedla, ktoré niekedy nie sú pochopené, za to, že nejedávam len nejaké klíčky alebo jeden mesiačik jablka, ako je to propagované bežne na sociálnych sieťach. Je pre mňa náročné jesť pred ľuďmi. Či už sú to moji blízki alebo cudzí ľudia. Mávam z toho občas úzkosť. Z toho, ako na mňa budú hľadieť, čo im bude behať mysľou. Obdivujem ľudí, ktorým to nerobí problém a nepozastavujú sa nad tým, čo si druhý pomyslia, keď si dajú veľkú porciu nejakého jedla. Obdivujem ľudí ako napríklad @vavi.sedilekova z @chutzit či @kitaka_haes ,ktoré otvorene hovoria o týchto veciach a nepodporujú tak stereotypné názory, že by to malo byť niečo tabuizované.

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

Nie si v tom sama

 Odkedy si pamätám nás všelijaké médiá kŕmili tým, ako by sme my – ženy mali vyzerať. Zahlcovali nás vzorcami krásy, dokonalými telami, správnymi mierami ako aj tým, že krása je viac ako inteligencia.

    Ako malé dievča som tomu neprikladala veľký význam, ale čím som bola staršia a čím viac som to začala chápať, tým som si to viac a viac začala pripúšťať. To, že som sa nechala vtiahnuť do kolotoča, z ktorého sa neviem ani teraz, po šiestich rokoch vymotať, som si akosi neuvedomovala. Neuvedomovala som si, že sa rútim do záhuby, ktorá ovplyvňuje aj teraz môj život.
    Ženské telo sa mení, vyvíja a naberá krivky. A v mojom prípade to nebolo inak. S pribúdajúcimi rokmi sa mi postava formovala, menila a zaobľovala sa. Túto zmenu som si nevšimla len ja, ale aj moje okolie, ktoré mi to dávalo patrične najavo. Blbé komentáre na moju postavu sa nabaľovali a ukladali sa v mojej tínedžerskej psychike. S každým ďalším komentárom na môj vzhľad a postavu sa mi čoraz viac nabaľovali myšlienky v hlave.
    Nenávidela som svoj odraz v zrkadle a táto nenávisť bola znásobená aj týmito komentármi. Obzerala som sa z každej strany a zakaždým som pocítila osteň hnusu a odporu. Nemala som ani tušenia, že sa mi to dostane natoľko pod kožu, že sa uchýlim ku krajnému riešeniu. Ale stalo sa.
    A ja som sa uchýlila k zvracaniu v snahe dostať zo seba každé jedlo, čo som zjedla. No namiesto toho som sa dostala tam kde som teraz. Každé jedlo je pre mňa utrpením, sprevádzané potláčanými slzami a pocitom zhnusenia, že jem ako prasa.
    Bohužiaľ problémy príjmu potravy nie sú v dnešnej dobe ojedinelé. Trpia ňou mladí, starí, ženy, muži, ale aj deti. A práve preto je smutné, že ľudia stále pred tým zatvárajú oči a berú to ako čosi, čo tých ľudí prejde, prípadne ako niečo, čím chcú daní ľudia upútať pozornosť na seba. No nie je to tak. Existujú rôzne združenia ako napríklad @chutzit alebo konkrétne osoby ako napríklad @zuzkamrackova a @kitaka_haes , na ktorých profiloch môžete vidieť rôzne príznaky PPP (porúch príjmu potravy), ako aj vedľajšie účinky či proces rekonvalescencie.
#niesivtomsama

S láskou 

Emočná rohožka 💭💭💭

Je v poriadku, nebyť v poriadku

    Je v poriadku, nebyť v poriadku. Túto vetu som si nechcela pripúšťať a vždy som ju pokladala za akýsi alibizmus ľudí. Považovala som to za niečo, čo najčastejšie používajú ľudia, ktorí to vzdali bez boja, ktorí boli leniví na to, aby s tým niečo spravili.

    Postupne som si uvedomila, že to tak nie je. Uvedomila som si, že to nie je len nejaká forma výhovorky alebo akási zázračná formulka, ktorou sa človek uzdraví.  Uvedomila som si, že je to súčasť bežného života. Necítiť sa vždy komfortne, necítiť sa vždy šťastne a bezstarostne.  

    Nedokázala som si pripustiť to, že by som túto vetu vyslovila nahlas a verejne. Zo začiatku som o tom nehovorila ani so svojimi priateľmi. Cítila som sa ako blázon. Ako inak som si mala vysvetliť to, čo mi behalo mysľou?  Ako inak som si mala vysvetliť, čo sa dialo v mojom živote a mojom okolí? 

    Postupom času som si uvedomila, že každý z nás je pre niekoho bláznom. Pre niekoho to môže byť niekto, kto má rád adrenalín a nebojí sa skočiť bungee jumping, pre druhého zas niekto, komu nedáva jeho psychika spávať. Darmo. Žijeme v dobe, kedy problémy s fyzickým zdravím riešime, zatiaľ čo tie s mentálnym a duševným zdravím, ignorujeme. 

    Je smutné, že častokrát nevidíme alebo skôr nechceme vidieť, čo sa deje okolo nás. Nevidíme, že tá kamarátka, s ktorou roky riešite čokoľvek, čo preletí vašim životom, stráca radostný lesk z očí, že ten kamarát, s ktorým ste sa zadúšali smiechom, až vám slzy tiekli, je mĺkvy a z jeho pier zmizol ten povestný úsmev.

    Ako náhle má človek problém (fyzický či psychický), kamoši a blízki, za ktorých by  kedysi dal ruku do ohňa sa mu otočia chrbtom a vykašlú sa na neho. Predstavuje totižto akúsi záťaž, v ich bezchybnom živote, plnom optimizmu. Predstavuje pre nich čudáka. Ako by mohlo niekoho, kto je mladý, má strechu nad hlavou, rodinou, zdravie, trápiť nejaký problém?!🤷🏼‍♀️🤷🏼‍♀️ 

    Áno, hoci na prvý pohľad to vyzerá, že človek žije život, ktorý nebol každému dopriaty. Zaspáva v mäkkej posteli, po teplej večeri, ktorú jedol v kruhu jeho najbližších. Akoby ho mohlo vlastne niečo trápiť? Veď má všetko... Zdanlivá ilúzia pre okolitý svet. Vidíme len to, čo vidieť chceme a to, čo je pre nás nepríjemné filtrujeme do úzadia. Filtrujeme to pre nás negatívne a naše oči majú akési pomysliteľné klapky na očiach, aby sme nevideli či už problémy nás alebo problémy druhých. 

    Nevšímame si, keď sa niečo deje, až kým nie je úplne neskoro. A možno práve to by mal byť varovný signál. Neodkladať to na neskôr, aby nebolo neskoro. Nie je hanba požiadať o pomoc, ak si myslíme, že ju potrebujeme. Nie je problém zveriť sa ľuďom či už kamarátom alebo blízkym, prípadne odborníkovi. 

Pretože je v poriadku nebyť v poriadku!. 

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

Vďačnosť za teba (A.) 💕

        Celý život som snívala o princovi na bielom koňovi. O niekom, kto ma zachráni, kto mi dá všetku lásku sveta, kto mi ukáže, aké je to byť milovaná. Celý svoj doterajší život som sa snažila takého princa nájsť. No miesto toho som stretávala len idiotov. Idiotov, ktorí ma mylne učili, že je v poriadku, ak im dávam všetku svoju lásku a oni mi ju opätujú minimálne, ak vôbec. Celý život som žila v domnienke, že to tak je v pohode. Že to je správne. Žila som v omyle.         V omyle, ktorý si mi ty vyvrátil. Do každého svojho vzťahu som šla naplno a s víziou, že teraz to vyjde. Vravela som si, že tak to má byť. A každý jeden vzťah skončil rovnako. Oči pre plač a srdce už toľkokrát zlomené a zlepené, bolo opäť na kusy. Potom si sa zjavil ty. Do nášho vzťahu som šla priznávam sa s jemnou skepsou. Bála som sa, aby sa to znova nepokazilo, respektíve, aby som to znova nepokazila. Bála som sa ukázať naplno svoje emócie, aby si si nemyslel, že som slabá, bála som sa akoby si na to reagoval. No ako sa ukázalo všetky obavy boli zbytočné. Ukázal si mi, že je v poriadku prejavovať emócie, ba čo viac si ma za ne neodsudzoval.         Ukázal si mi, že to, čo som mylne nazývala láskou, láska ani zďaleka nebola. Že láska nie je len o tom, že jeden z dvojice dáva a druhý len berie. Naučil si ma, že vo vzťahu má byť rovnováha, že láska by mala byť dávaná a prijímaná oboma stranami. Naučil si ma, že aj ja mám právo na šťastie. Ukázal si mi, že život vie byť skvelý a že na svete existuje chlap, ktorý chápe a akceptuje aj potreby svojej partnerky.         Od malička som snívala o princovi na bielom koňovi. A práve vtedy, keď už som prestávala veriť, že by sa taký našiel, si sa zjavil TY. Môj princ na bielom koňovi. Obrátil si môj život o 180 ° a zlepšil si ho o 1000 %. Nedokážem ani slovami dostatočne vyjadriť, aká som ti vďačná a čo pre mňa znamenáš.

S láskou 

Emočná rohožka 💭💭💭