Od kedy si pamätám, mala som rada sladké. Sladké koláče, cukríky, sladkosti. Čím viac som však dospievala, tým viac som mávala výčitky z toho, že takéto „prehrešky“ konzumujem. Začalo to výčitkami zo sladkostí a pokračovalo to ďalej. Isté obdobie môjho života zaplňovali výčitky spôsobené jedlom. Občas som jedlo vyhadzovala, keď som sa tvárila, že som ho zjedla. Mala som výčitky, ak som toho zjedla priveľa a tieto výčitky často končievali v záchodovej mise. Skrývala som si sladkosti a jedla ich vtedy, keď som si bola istá, že už všetci spia. Obaly z nich som vyhadzovala po ceste do školy, aby nik nezistil, že som toho zjedla veľa. Tieto výčitky sa so mnou tiahli roky a tiahnu sa doteraz. No v súčasnosti to nie sú výčitky len pri jedení sladkostí. Sú to výčitky, ktoré mávam aj pri bežných jedlách. Sú to pocity viny, keď zjem viac ako ostatní pri stole. Sú to pocity viny, keď ostatní jedia normálne, len ja jem pomaly, prehrabávam sa v tanieri, pretože neviem, ako tým ľuďom povedať, že to nie je o tom, aký obsah je na tom tanieri, ale aký obsah má moja myseľ. Je to o tom pocite, že by som nemala vôbec jesť, že by to bolo možno menej náročné pre moju psychiku. Je to o tom, že keď jem pred niekým cudzím hanbím sa. Hanbím sa za niekedy omnoho menšie porcie než je normálne, za moje kombinácie jedla, ktoré niekedy nie sú pochopené, za to, že nejedávam len nejaké klíčky alebo jeden mesiačik jablka, ako je to propagované bežne na sociálnych sieťach. Je pre mňa náročné jesť pred ľuďmi. Či už sú to moji blízki alebo cudzí ľudia. Mávam z toho občas úzkosť. Z toho, ako na mňa budú hľadieť, čo im bude behať mysľou. Obdivujem ľudí, ktorým to nerobí problém a nepozastavujú sa nad tým, čo si druhý pomyslia, keď si dajú veľkú porciu nejakého jedla. Obdivujem ľudí ako napríklad @vavi.sedilekova z @chutzit či @kitaka_haes ,ktoré otvorene hovoria o týchto veciach a nepodporujú tak stereotypné názory, že by to malo byť niečo tabuizované.
Vaša emočná rohožka 💭💭💭