Každý večer prichádza v pravidelných intervaloch. Vždy s úderom polnoci. Hlas. Hlas, ktorý mi našepkáva, ktorý ma navádza k zlým myšlienkam. 'Urob to!' šepká rozkazovačne. Navádza ma na zlé chodníčky, z ktorých návrat je veľmi ťažký. A ja tak ako večer predtým a predtým a predtým zlyhávam. Opäť raz sa pristihnem pri tom ako doslova hltám. Zdravé jedlá, sladké, slané, čo príde pod ruku. Zajedám úzkosti, depresie, smútok. Pocit prázdnoty, strieda prílišný pocit plnosti a s ním spojené výčitky. Myseľ zaplní opäť ten hlas, tentokrát ma nútiaci, dostať tieto výčitky zo seba von. Opäť sa raz ocitám na kolenách objímajúca záchodovú misu. Slzy sa mi tisnú do očí a vnútri zvádzam boj. Nechutenstvo z množstva jedla, ktoré som zjedla sa mieša s nechutenstvom, ktoré mám pri každom zvracaní. Slzy zvíťazia a tak miesto zvratiek, padajú do záchodovej misy oni. Splachujem trpkosť večerného rituálu a chystám sa spať. S privretím viečok sa v hlave ozve znova ten hlas 'Ešte sme neskončili. Zajtra pokračujeme.'
Vaša emočná rohožka 💭💭💭
0 komentárov:
Zverejnenie komentára