Záchvatové prejedanie sa

 

Každý večer prichádza v pravidelných intervaloch. Vždy s úderom polnoci. Hlas. Hlas, ktorý mi našepkáva, ktorý ma navádza k zlým myšlienkam. 'Urob to!' šepká rozkazovačne. Navádza ma na zlé chodníčky, z ktorých návrat je veľmi ťažký. A ja tak ako večer predtým a predtým a predtým zlyhávam. Opäť raz sa pristihnem pri tom ako doslova hltám. Zdravé jedlá, sladké, slané, čo príde pod ruku. Zajedám úzkosti, depresie, smútok. Pocit prázdnoty, strieda prílišný pocit plnosti a s ním spojené výčitky. Myseľ zaplní opäť ten hlas, tentokrát ma nútiaci, dostať tieto výčitky zo seba von. Opäť sa raz ocitám na kolenách objímajúca záchodovú misu. Slzy sa mi tisnú do očí a vnútri zvádzam boj. Nechutenstvo z množstva jedla, ktoré som zjedla sa mieša s nechutenstvom, ktoré mám pri každom zvracaní. Slzy zvíťazia a tak miesto zvratiek, padajú do záchodovej misy oni. Splachujem trpkosť večerného rituálu a chystám sa spať. S privretím viečok sa v hlave ozve znova ten hlas 'Ešte sme neskončili. Zajtra pokračujeme.'

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

Ja a súčasť môjho ja - depresia

    Ľudia, v mojom okolí vedia aká som. Vedia, že som excentrická a živá, no razom sa viem otočiť o 180 ° a hneď som pesimistická a zádumčivá. Z radostného smiechu sa vie razom stať melancholický výraz tváre a slzy, ktoré sa mi často nepodarili potlačiť sa derú na povrch, obkresľujúc mi každú drobnú vrásku, každú pehu mojej tváre. Viem sa v prítomnosti priateľov zabávať, no zároveň pociťujem osamelosť aj keď som v spoločnosti druhých. Viem sa rozprávať o veciach, pričom nedávam na javo svoje emócie, no vzápätí sa viem rozplakať pri obyčajnej reklame na prací prášok. Nie, nie je to o tom, aby som si takýmto spôsobom vynucovala pozornosť. Je to o tom, že v mojom živote, teda v mojej telesnej schránke chýba látka, zvaná aj ako hormón šťastia. Táto absencia respektíve jej nedostatok spôsobuje to, že mávam depresie. Sú dni, kedy dokážem vnímať svet ako krásne miesto a s pozitívne ladeným myslením sa na naň dívam ani čoby cez ružové okuliare. No potom prídu dni, ktoré sú tie náročnejšie, vyčerpávajúcejšie, kedy človek nechápe svoju potrebu existencie. Nie, nie je to nejaké prahnutie po tom byť zaujímavou. Ľudia sa na človeka trpiaceho depresiami pozerajú cez prsty. Bohužiaľ stále žijeme v stigmatizovanej spoločnosti, kde sa duševné choroby považujú za tabuizované. Nedokážu pochopiť, že to nie je o tom, byť zaujímavou takýmto spôsobom. Nechápu, že nie je jednoduché mať niečo takéto, čo do značnej miery ovplyvňuje bežné fungovanie človeka. Dokonca sa veľakrát stáva, že ho odsudzujú či obviňujú, že to je všetko jeho vina, že to je len snaha byť "trendy" v dnešnej dobe. No nie je to pravda. Je to náročné bojovať so svojím vnútrom a snažiť sa nemať život kontrolovaný depresiou. Človek, ktorý toto prežíva a ktorému niekto povie, že len preháňa, vo svojom vnútri pociťuje silnejšiu bolesť než iní ľudia. Pretože zľahčovanie duševnej choroby je rovnako nesprávne ako zľahčovanie fyzických ochorení. Nikdy neviete, kedy sa vám niečo podobné môže stať a vtedy si spomeňte, že by vám nebolo príjemné, keby vašu duševnú chorobu niekto zľahčoval a v podstate sa vám vysmieval……

Vaša emočná rohožka 💭💭💭

SELF-LOVE

    Odkedy si pamätám, nikdy som sa nepovažovala za prototyp krásy. Nikdy som sa nevidela ako ten ideál, podľa ktorého by sa mala riadiť nežná časť populácie. No zároveň som sa nepovažovala za niekoho, kto by mal byť označovaný za nejakého tučka. Aj napriek tomu sa tak stalo a to aj vtedy, keď som vyzerala diametrálne odlišne, než vyzerám teraz. Nedokázala som to pochopiť. Prečo človek, ktorý vyzerá inak, musí získať nejakú nálepku, byť nejako zaškatuľkovaný? Prečo je tak ťažké akceptovať ho takého aký je? Až postupom času som zistila, že to nie je len o vnímaní nás našim okolím, ale práve tým, ako vnímame seba samého práve my. Pretože to, ako sa akceptujeme, vyžarujeme k nášmu okoliu. Učíme ho, ako nás má akceptovať, vnímať, ľúbiť nás. Ak nemáme dostatok sebalásky, vnímame mnohé veci inak než ostatní. Vnímame inak pohľady druhých ľudí, uštipačné poznámky alebo šepot za našimi chrbtami. So sebaláskou totižto nastupuje aj zdravé a primerane vysoké sebavedomie. Tento aspekt, rovnako ako aj sebaláska má v mojom živote značnú absenciu. Tento fakt som si uvedomila postupom času, kedy som nedokázala realisticky vnímať, ak mi niekto zložil nejaký kompliment. Podvedome som v tom vždy hľadala skrytý útok, výsmech, lož. Nie je tomu inak ani teraz, keď píšem tento popis. No uvedomujem si, že nájsť niekde niečo, čo tam predtým nebolo je náročná a dlhá cesta, ktorá je potrebná k rekonvalescencii. Pretože v živote prijímame lásku, ktorú si myslíme, že si zaslúžime.

Vaša emočná rohožka 💭💭💭