Odkedy si pamätám, nikdy som sa nepovažovala za prototyp krásy. Nikdy som sa nevidela ako ten ideál, podľa ktorého by sa mala riadiť nežná časť populácie. No zároveň som sa nepovažovala za niekoho, kto by mal byť označovaný za nejakého tučka. Aj napriek tomu sa tak stalo a to aj vtedy, keď som vyzerala diametrálne odlišne, než vyzerám teraz. Nedokázala som to pochopiť. Prečo človek, ktorý vyzerá inak, musí získať nejakú nálepku, byť nejako zaškatuľkovaný? Prečo je tak ťažké akceptovať ho takého aký je? Až postupom času som zistila, že to nie je len o vnímaní nás našim okolím, ale práve tým, ako vnímame seba samého práve my. Pretože to, ako sa akceptujeme, vyžarujeme k nášmu okoliu. Učíme ho, ako nás má akceptovať, vnímať, ľúbiť nás. Ak nemáme dostatok sebalásky, vnímame mnohé veci inak než ostatní. Vnímame inak pohľady druhých ľudí, uštipačné poznámky alebo šepot za našimi chrbtami. So sebaláskou totižto nastupuje aj zdravé a primerane vysoké sebavedomie. Tento aspekt, rovnako ako aj sebaláska má v mojom živote značnú absenciu. Tento fakt som si uvedomila postupom času, kedy som nedokázala realisticky vnímať, ak mi niekto zložil nejaký kompliment. Podvedome som v tom vždy hľadala skrytý útok, výsmech, lož. Nie je tomu inak ani teraz, keď píšem tento popis. No uvedomujem si, že nájsť niekde niečo, čo tam predtým nebolo je náročná a dlhá cesta, ktorá je potrebná k rekonvalescencii. Pretože v živote prijímame lásku, ktorú si myslíme, že si zaslúžime.
Vaša emočná rohožka 💭💭💭
0 komentárov:
Zverejnenie komentára