Posledné dni a týždne

Za posledné týždne, kedy som nevedela pomaly kde mi hlava stojí sa toho udialo pomerne dosť. Veľa vecí a emócií vyplávalo na povrch, veľa vecí bolo vypovedaných a mnoho zase nie. Zmenilo sa toho veľa. Môj postoj, zmýšľanie a pohľad na svet, ľudí, okolie... Po veľmi dlhej dobe som si dala dole tie pomysliteľné rúžové okuliare a začala sa na svet dívať, tak ako to je. S trpkou pachuťou reality, a toho čo v nej číha sa mi vidina opätovného nasadenia svojich ružových okuliarí javila ako dobrá idea.

Napriek tomu som tak neurobila a možno práve to bola tá chyba. Mala som svoj vlastný svet, svoju vlastnú bublinu príliš dlho. Príliš dlho som snívala s otvorenými očami, a pád na tvrdú zem zvanú realita bol viac než bolestivý. Bol srdcervúci... Prestala som vo svojom živote rátať počet sklamaní či počet zlomených sŕdc...Prestala som dúfať, že by sa to opravilo či zmenilo....

A kto vie, možno som to ani sama nechcela. Zmena môjho stereotypu ma prudko zrazila na kolená a ja som si uvedomovala omnoho viac svoju zraniteľnosť, ktorá mnou lomcovala v pravidelných aj nepravidelných intervaloch.

Želala som si byť emočne stabilná či skôr emočne chladná, aby som si nepripúšťala každú chybu za svoju vinu, každý smútok, za ten svoj, aby som bola bezcitná, chladná citovoodolná....

No namiesto toho, aby sa tak stalo, som sa akosi viac zamotala v pavučine vlastných emócií, lží, ktoré som nehovorila ostatným, ale ktoré som sa snažila nahovoriť sebe samej s akousi domnienkou, že sa jedného dňa stanú pravdou. A tak čakám a čakám. Prestanem si klamať? Ba čo viac prestanem tomu niekedy veriť a presviedčať sa, že to čo si hovorím je skutočnosťou?

Vaša emočná rohožka...💭💭💭

MYŠLIENKY

Je ťažké usporiadať si myšlienky do kartoték, keď sa v nich človek nevie vyznať, čo je v mojom prípade poslednú dobu dosť bežné. Vyznať sa vo vlastných myšlienkach mi pripadá ako novodobá olympijská disciplína, ktorú nie a nie zvládnuť. 
Víri sa mi hlavou snáď miliarda myšlienok a nápadov a len ťažko sa dajú usporiadať do nejakých kategórií či kartoték. A predsa sa mi strieda chaos v hlave s jasným cieľom: „VYJADRIŤ DANÉ MYŠLIENKY“, no potom ani čoby záblesk svetla a táto zdanlivo jediná nechaotická myšlienka je hneď preč a nastúpi opäť chaos. 
Veď predsa, ak tie slová, čo mi bežia mysľou vyslovím, neostane to len v mojej hlave, ale ostane to vypovedané. A predsa, ak to vyslovím nahlas, tak by sa všetko mohlo zmeniť. Ale zmenilo by sa to k lepšiemu? Prestala by som sa trápiť? Prestali by mi hlavou vŕtať pochybnosti nahlodávajúce moje vedomie a svedomie svojimi ostrými zubami? Alebo by sa to zmenilo k horšiemu, a to čo zdanlivo pripomínalo chaos by sa zmenilo na čosi väčšieho kalibru? A čo ak, by som ich nevyslovila? V takom prípade by ma pomaly rozožierali zvnútra. A čo ak by som ich vyslovením niekomu ublížila?

Čo ak to vyslovené, nebudem môcť vziať späť či obrátiť na žart? Čo ak to zničí jeho, zničí mňa, naše dobré vzťahy? Chcem všetko pokaziť pre chvíľkový pocit úľavy? Chcem všetko pokaziť, pre pocit voľnosti mojej mysle? Dá sa niečo také povedať, bez toho, aby sa to dotklo jedného z nás?  Dokážem niečo také povedať pred ním? Povedať to nahlas? Povedať, čo cítim, aký vnútorny boj zvádza rozum so srdcom? Je toto k nečomu dobré?

Vaša emočná rohožka...💭💭💭

???

Ako môže byť niečo, tak pekné zároveň tak trhajúce ľudské vnútro na milión kúskov?
Ako môžeme akceptovať lásku, ak neveríme v samých seba?
Ako môžeme byť braní ako ľudské bytosti aj napriek tomu, že neukazujeme naše pocity?

Je nemožné v týchto dňoch, v tomto svete byť emocionálny, byť úprimný, vedieť čo chceš od života?
Chce človek tak veľa, vedieť, čo si o ňom myslia iní, čo sú ich očakávania?
Je naozaj ťažké povedať niečo milé ľuďom, aj bez akejkoľvek príležitosti?
Je príležitosť naozaj nevyhnutnosťou na vyslovenie nejakých milých slov?

Naozaj žijeme v bláznivom  svete, vybudovanom na robotickom správaní, kedy sa snažíme ochraňovať týmto spôsobom nezáujmu?
Je v dnešnom svete láska len slovo? A existuje v dnešnom svete vôbec láska? Nie je to v súčasnosti len cudzí pojem, na ktorý si už o pár rokov vôbec nespomenieme?

Je možné žiť bez lásky, bez pocitu byť milovaný/milovaná?
Stojí to za to, mať len "vzťahy" na jednu noc, kedy si tí ľudia na druhé ráno ani meno toho druhého nepamätajú?

Má to celé zmysel?

Vaša emočná rohožka...💭💭💭

Monopol na bývalých

Existuje snáď nejaký radar, ktorý sa po každom rozchode zapne a ja vtedy, akoby naschvál stretnem nie jedného, ale hneď niekoľkých svojich bývalých? Ba čo viac, existuje nejaký vnútorný liek, aby ma takéto stretnutia nevykoľajili natoľko, aby som na hodnú chvíľu nevedela, nielen o okolitom svete, ale aj o sebe?

Dá sa nemyslieť na niekoho, kto zlomil srdce nie na dve, nie na tri časti, ale na milión malinkých kúskov a zanechal v nás mnoho otázok, s do sveta kričiacimi otáznikmi? Ako ďaleko treba človeku kráčať, cestovať, utekať, aby sa vzdialil od zlomeného srdca a vecami, s ním súvisiacimi?

Ako dlho človek potrebuje rekonvalescenciu? Existuje nejaké oddelenie v nemocnici na zlomené srdce?Veď predsa, ak existuje chirurgia, urológia, gynekológia, mohlo by existovať oddelenie pre zlomené srdcia.  Dá sa tento stav predvídať, ba čo viac dá sa mu vôbec predísť? Neznamenalo by to to, že by sa človek bál, ba dokonca odmietal zamilovať s obavami, aby viac nemal zlomené srdce? 

Nehovorí sa predsa dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky? Tak prečo, ak sa to hovorí sa aj napriek tomu zamilujeme, aj keď naše srdcia už boli mnohokrát zlomené? Nie je zlomené srdce, akýmsi signálom, že sme predsa len ľudskou bytosťou a že rovnako intenzívne, ako prežívame radosť, prežívame aj smútok? 

Osobne sa mi páčila rada jednej pani, ktorá vysvetlila, že od posledného zlomeného srdca si dáva polovičný čas z predchádzajúceho vzťahu. Teda, ak jej posledný vzťah trval 2 roky, tak má rok pauzu od vzťahov. Vraj to pomáha vyliečiť zlomené srdiečko natoľko, aby sa dalo opäť fungovať a opäť zaľúbiť. 

A čo vy, tiež sa vám zapína po rozchodoch radar a akoby naschvál stretnete svojich bývalých, keď to najmenej čakáte, ideálne vtedy, keď len idete vyniesť smeti, nenamaľovaná, s vrabčím hniezdom na hlave, a v tých pohodlných teplákoch, ktoré aj keď majú dieru sú úplne najpohodlnejšie? 

Vaša emočná rohožka...💭💭💭

Na začiatok...

Je ťažké ukázať, čo človek cíti, v dobe, kde sa takzvané city skryli do správ a emoji  na sociálnych sieťach.  Je ťažké rozoznať skutočnú lásku od tej predstieranej. Ani ja som si často ten rozdiel nevedela, a možno nechcela všimnúť. Žila som v klamlivej ilúzii, že všetko, čo sa zdanlivo zdalo ako šťastný vzťah, bola len jedna veľká ilúzia, klam, LOŽ. 

Po ikstom sklamaní som sa dostala do akéhosi stavu dezilúzie, kedy som mala pocit, že niečo ako láska, je len v tom presladenom americkom filme, ktorý zožne úspech, len preto, že v nás vyvoláva, že niečo také môžu zažiť aj obyčajní smrteľníci, nielen herci na filmovom plátne.

To naozaj neexistuje normálny chlap, ktorý by sa nesprával, ako nevyspelé dieťa? Občas mám pocit, akoby som bola citová rohožka, do ktorej si chlap vytrie svoje emócie, myšlienky či pocity a odíde... Je komplikované nájsť v tejto dobe normálnu osobu opačného takzvaného tvrdšieho pohlavia?

Vaša emočná rohožka... 💭 💭 💭