Je v poriadku, nebyť v poriadku

    Je v poriadku, nebyť v poriadku. Túto vetu som si nechcela pripúšťať a vždy som ju pokladala za akýsi alibizmus ľudí. Považovala som to za niečo, čo najčastejšie používajú ľudia, ktorí to vzdali bez boja, ktorí boli leniví na to, aby s tým niečo spravili.

    Postupne som si uvedomila, že to tak nie je. Uvedomila som si, že to nie je len nejaká forma výhovorky alebo akási zázračná formulka, ktorou sa človek uzdraví.  Uvedomila som si, že je to súčasť bežného života. Necítiť sa vždy komfortne, necítiť sa vždy šťastne a bezstarostne.  

    Nedokázala som si pripustiť to, že by som túto vetu vyslovila nahlas a verejne. Zo začiatku som o tom nehovorila ani so svojimi priateľmi. Cítila som sa ako blázon. Ako inak som si mala vysvetliť to, čo mi behalo mysľou?  Ako inak som si mala vysvetliť, čo sa dialo v mojom živote a mojom okolí? 

    Postupom času som si uvedomila, že každý z nás je pre niekoho bláznom. Pre niekoho to môže byť niekto, kto má rád adrenalín a nebojí sa skočiť bungee jumping, pre druhého zas niekto, komu nedáva jeho psychika spávať. Darmo. Žijeme v dobe, kedy problémy s fyzickým zdravím riešime, zatiaľ čo tie s mentálnym a duševným zdravím, ignorujeme. 

    Je smutné, že častokrát nevidíme alebo skôr nechceme vidieť, čo sa deje okolo nás. Nevidíme, že tá kamarátka, s ktorou roky riešite čokoľvek, čo preletí vašim životom, stráca radostný lesk z očí, že ten kamarát, s ktorým ste sa zadúšali smiechom, až vám slzy tiekli, je mĺkvy a z jeho pier zmizol ten povestný úsmev.

    Ako náhle má človek problém (fyzický či psychický), kamoši a blízki, za ktorých by  kedysi dal ruku do ohňa sa mu otočia chrbtom a vykašlú sa na neho. Predstavuje totižto akúsi záťaž, v ich bezchybnom živote, plnom optimizmu. Predstavuje pre nich čudáka. Ako by mohlo niekoho, kto je mladý, má strechu nad hlavou, rodinou, zdravie, trápiť nejaký problém?!🤷🏼‍♀️🤷🏼‍♀️ 

    Áno, hoci na prvý pohľad to vyzerá, že človek žije život, ktorý nebol každému dopriaty. Zaspáva v mäkkej posteli, po teplej večeri, ktorú jedol v kruhu jeho najbližších. Akoby ho mohlo vlastne niečo trápiť? Veď má všetko... Zdanlivá ilúzia pre okolitý svet. Vidíme len to, čo vidieť chceme a to, čo je pre nás nepríjemné filtrujeme do úzadia. Filtrujeme to pre nás negatívne a naše oči majú akési pomysliteľné klapky na očiach, aby sme nevideli či už problémy nás alebo problémy druhých. 

    Nevšímame si, keď sa niečo deje, až kým nie je úplne neskoro. A možno práve to by mal byť varovný signál. Neodkladať to na neskôr, aby nebolo neskoro. Nie je hanba požiadať o pomoc, ak si myslíme, že ju potrebujeme. Nie je problém zveriť sa ľuďom či už kamarátom alebo blízkym, prípadne odborníkovi. 

Pretože je v poriadku nebyť v poriadku!. 

Vaša emočná rohožka 💭💭💭