Posledné dni a týždne

Za posledné týždne, kedy som nevedela pomaly kde mi hlava stojí sa toho udialo pomerne dosť. Veľa vecí a emócií vyplávalo na povrch, veľa vecí bolo vypovedaných a mnoho zase nie. Zmenilo sa toho veľa. Môj postoj, zmýšľanie a pohľad na svet, ľudí, okolie... Po veľmi dlhej dobe som si dala dole tie pomysliteľné rúžové okuliare a začala sa na svet dívať, tak ako to je. S trpkou pachuťou reality, a toho čo v nej číha sa mi vidina opätovného nasadenia svojich ružových okuliarí javila ako dobrá idea.

Napriek tomu som tak neurobila a možno práve to bola tá chyba. Mala som svoj vlastný svet, svoju vlastnú bublinu príliš dlho. Príliš dlho som snívala s otvorenými očami, a pád na tvrdú zem zvanú realita bol viac než bolestivý. Bol srdcervúci... Prestala som vo svojom živote rátať počet sklamaní či počet zlomených sŕdc...Prestala som dúfať, že by sa to opravilo či zmenilo....

A kto vie, možno som to ani sama nechcela. Zmena môjho stereotypu ma prudko zrazila na kolená a ja som si uvedomovala omnoho viac svoju zraniteľnosť, ktorá mnou lomcovala v pravidelných aj nepravidelných intervaloch.

Želala som si byť emočne stabilná či skôr emočne chladná, aby som si nepripúšťala každú chybu za svoju vinu, každý smútok, za ten svoj, aby som bola bezcitná, chladná citovoodolná....

No namiesto toho, aby sa tak stalo, som sa akosi viac zamotala v pavučine vlastných emócií, lží, ktoré som nehovorila ostatným, ale ktoré som sa snažila nahovoriť sebe samej s akousi domnienkou, že sa jedného dňa stanú pravdou. A tak čakám a čakám. Prestanem si klamať? Ba čo viac prestanem tomu niekedy veriť a presviedčať sa, že to čo si hovorím je skutočnosťou?

Vaša emočná rohožka...💭💭💭