???

Ako môže byť niečo, tak pekné zároveň tak trhajúce ľudské vnútro na milión kúskov?
Ako môžeme akceptovať lásku, ak neveríme v samých seba?
Ako môžeme byť braní ako ľudské bytosti aj napriek tomu, že neukazujeme naše pocity?

Je nemožné v týchto dňoch, v tomto svete byť emocionálny, byť úprimný, vedieť čo chceš od života?
Chce človek tak veľa, vedieť, čo si o ňom myslia iní, čo sú ich očakávania?
Je naozaj ťažké povedať niečo milé ľuďom, aj bez akejkoľvek príležitosti?
Je príležitosť naozaj nevyhnutnosťou na vyslovenie nejakých milých slov?

Naozaj žijeme v bláznivom  svete, vybudovanom na robotickom správaní, kedy sa snažíme ochraňovať týmto spôsobom nezáujmu?
Je v dnešnom svete láska len slovo? A existuje v dnešnom svete vôbec láska? Nie je to v súčasnosti len cudzí pojem, na ktorý si už o pár rokov vôbec nespomenieme?

Je možné žiť bez lásky, bez pocitu byť milovaný/milovaná?
Stojí to za to, mať len "vzťahy" na jednu noc, kedy si tí ľudia na druhé ráno ani meno toho druhého nepamätajú?

Má to celé zmysel?

Vaša emočná rohožka...💭💭💭