MYŠLIENKY

Je ťažké usporiadať si myšlienky do kartoték, keď sa v nich človek nevie vyznať, čo je v mojom prípade poslednú dobu dosť bežné. Vyznať sa vo vlastných myšlienkach mi pripadá ako novodobá olympijská disciplína, ktorú nie a nie zvládnuť. 
Víri sa mi hlavou snáď miliarda myšlienok a nápadov a len ťažko sa dajú usporiadať do nejakých kategórií či kartoték. A predsa sa mi strieda chaos v hlave s jasným cieľom: „VYJADRIŤ DANÉ MYŠLIENKY“, no potom ani čoby záblesk svetla a táto zdanlivo jediná nechaotická myšlienka je hneď preč a nastúpi opäť chaos. 
Veď predsa, ak tie slová, čo mi bežia mysľou vyslovím, neostane to len v mojej hlave, ale ostane to vypovedané. A predsa, ak to vyslovím nahlas, tak by sa všetko mohlo zmeniť. Ale zmenilo by sa to k lepšiemu? Prestala by som sa trápiť? Prestali by mi hlavou vŕtať pochybnosti nahlodávajúce moje vedomie a svedomie svojimi ostrými zubami? Alebo by sa to zmenilo k horšiemu, a to čo zdanlivo pripomínalo chaos by sa zmenilo na čosi väčšieho kalibru? A čo ak, by som ich nevyslovila? V takom prípade by ma pomaly rozožierali zvnútra. A čo ak by som ich vyslovením niekomu ublížila?

Čo ak to vyslovené, nebudem môcť vziať späť či obrátiť na žart? Čo ak to zničí jeho, zničí mňa, naše dobré vzťahy? Chcem všetko pokaziť pre chvíľkový pocit úľavy? Chcem všetko pokaziť, pre pocit voľnosti mojej mysle? Dá sa niečo také povedať, bez toho, aby sa to dotklo jedného z nás?  Dokážem niečo také povedať pred ním? Povedať to nahlas? Povedať, čo cítim, aký vnútorny boj zvádza rozum so srdcom? Je toto k nečomu dobré?

Vaša emočná rohožka...💭💭💭